Slovíčkarenie

Autor: Tomas Bily | 28.4.2016 o 10:42 | (upravené 6.5.2016 o 10:54) Karma článku: 2,08 | Prečítané:  139x

Filozofi dvadsiateho storočia dospeli k poznaniu, že úlohou filozofie je hľadať podstatu v jazyku. Dnes ju hľadáme všetci a to s takou naliehavosťou, akoby sme ju už-už mali. 

Dlhé roky sa teraz už aj dobrovoľne venujem jazyku a musím povedať, že ma to baví. Či už čítaním kníh, rozprávaním sa s ľuďmi, počúvaním (hlavne aktívnym), alebo písaním, ale hlavne rozmýšlaním. Posledné roky je to v cudzom jazyku, čomu som sám najviac prekvapený, lebo to som naozaj nezamýšľal.

Čo si predstavujeme pod podstatou?

Pravdu? Zmysel? Príčínu? Prišiel na ňu Wittgestein, či Einstein? Hawking pred pár rokmi, keď sa mu ešte dalo veriť, napísal v závere svojej knihy Vesmír v orechovej škrupinke, že je hrozné, ak sa filozofia stavia už len do takej okrajovej pozície z jej niekdajšej slávy. Nie veľa ľudí si to dnes ešte uvedomuje, ale filozofia je matkou vedy, akokoľvek sa veda snaží tváriť

Ja si myslím, že podstatou jazyka je možnosť sa dohovoriť. A ústa sú jediným kanálom intelektuálneho dorozumievania sa. Až pred pár rokmi sme začali skutočne žiť v informačnej dobe, kedy sa informácie stali denným životom nás všetkých. Dovtedy to boli správy, udalosti, o ktorých nás informovali, ale pravé žitie doby v skutku prišlo až so sillyfónmi. Kde všetci bažíme a napájame sa informáciami, akoby sme ani jesť, či spať niekedy nepotrebovali. Ono by to mohlo byť v poriadku, keby človek ako tvor, sa nevyvíjal spôsobom pokus-omyl, kde zatiaľ vždy to bol najprv omyl-omyl-omyl-omyl...až do poslednej možnosti, ktorá nás posunula vpred. 

Slovíčkarenie sa podľa mojich predstáv impretetuje/ impremetuje/ imprezuje/ impregnuje...či interpretuje (fuh, vyberte si, to je ako pigeon, peasant, pilgrim, tiež nikdy v rýchlosti neviem, ktoré je ktoré; či häufig, haufen, hafen) ako "doťahovanie sa", niečo, čo nie je podstatné/významné bez väčšej dôležitosti, drobnosť. 

Dôležitosť významových odtieňov pojmov 

Je zvláštne a niekedy aj smiešne, ale hlavne smutné a v určitých momentoch aj desivé sledovať, ako sa ľudia vyjadrujú, ako predpokladajú vnímanie druhých a ako súsi istí v používaní pojmov. Najlepším príkladom za všetky spomeniem synonymá "Kajšmentke a Kožmeker." Tento príklad je presne na tú dobrú zábavu, ale máme tu stovky pojmov, ktoré sa objavujú v médiách, hovoria nám ich naši priatelia, rodina, my im nerozumieme, neviem potvrdiť, že oni im rozumejú, ale všetci ich akosi začneme časom používať, lebo je to "IN", potom to dokonca vyhlásime za prebraté zdomácnené a potom vlastne ani nevieme, čo sme tým mysleli. Taký najjednoduchší príklad "kreovanie", či "pacient" alebo "transparentnosť, korupcia, atak", "chlieb". Áno, veľa krát ide o to, aby sa to slovo poriadne utriaslo, ale niekedy to môže trvať storočia, ale hlavne ak je to abstraktný (teda pojmový, v rovine designátu bez denotátu) pojem, nemusíme sa z neho nikdy vysomáriť. A potom prichádzame k takým skvostom ako "skutočná realita"

Skúste sa započúvať do prejavov ľudí, ktorí sa snažia tváriť "erudovane"(teda školene) ako ich prejav je naplnený slovami, ktorým občas ani sami nerozumejú, tak sa zdá z nesprávneho použitia...

A potom, že diskutujme k dospeniu zmieru.

A potom je to najdôležitejšie, používať pojmy tak, aby sme neranili tých, ktorým ich adresujeme. 

Stick a stones 

V mojej milovanej angličtine, vďaka ktorej som pochopil slovenčinu, majú krásne, ale podľa mňa veľmi zavádzajúce príslovie, ktoré už druhé storočie učia deti v britských školách: "Stick and stones will break my bones, but words will never harm me!" Povedzte to, prosím Vás, dnešnej informačnej spoločnosti, žijúcej z "laikov" na fejsbuku.

Je to priam šokujúce, že sa toto ešte v dnešnej dobe virtuálneho ubližovania stále snažia niekomu nahovoriť. Áno ľudia, dokážeme si slovom ublížiť; a najlepšie na tom je, že ubližujúci v prípade interaktívneho písania si o tom nemusí mať ani potuchy. Je to také sebaubližovanie si cez nesprávne pochopenie prečítaného textu vďaka vzťahovačnosti/ predsudkom/ neuplnému vyjadreniu sa/ nedostatkom abstraktného uvedomenia si neverbálnych prejavov (alebo inak povedané: neprítomnosť smailíkov)/ samotný pocit krivdy a iné.

Tu sa chcem pristaviť pri tom nástroji spoločných priateľov a spoločného (ale hlavne rovnakého) názoru. Dokonca som dnes v rakúskom rádiu o tom počul reportáž, ako sa ľudia pridávajú do skupín pritakavajúcich si. A tým si vyhraňujú svoj názor ešte viac. Poznám takých, písal som o tom v článku nad Slnkoslava Slnka jasnejšie.

Je veľmi príjemné, že téme jazyka sa venujú rôznymi spôsobmi aj iní autori, ktorí to berú inak, ale zároveň veľmi podobne ako ja, z takej neobvyklej strany. Diana o slovenčine v maďarčine, či naopak. Ivan o cirkvi, Ondrej o nových slovách, Martin o politickom jazyku, Zuzana o spievanom slove, Andrej o Etymológii.

*aktualizované 1.5.2016 (zosúčasnenie): Ivana o Eskimákoch, Samuel o rozume, kde v oboch prípadoch je veľmi silná záverečná myšlienka natoľko, že ich tu odctitujem:

"Je to ukážkový prípad príkladu vytrhnutého z kontextu, ktorý sa začal používať na poukázanie niečoho absolútne nesúvisiaceho či dokonca opačného, než bol jeho pôvodný úmysel. To máte ako „vox populi, vox Dei“: celý citát pôvodne znel: „Nec audiendi qui solent dicere, Vox populi, vox Dei, quum tumultuositas vulgi semper insaniae proxima sit.“ teda niečo ako „nepočúvajte tých, ktorí tvrdia, že slovo ľudu je slovom Božím, lebo búrlivosť davu nemá ďaleko od šialenosti“. Povedal Alcuin z Yorku."

"Viem, že toto "vyšetrovanie" vzniku bizarného mýtu o konci ľudského pokroku je prakticky tak na dve veci. Svojou absurditou však ukazuje a potvrdzuje, že výroky, ktoré spoločnosť pokladá za životne dôležité sa ohýbajú oveľa sofistikovanejšie. Nám to môže byť dnes jedno či nejaký Charles Duell chcel alebo nechcel pred vyše 100 rokmi zrušiť patentový úrad. Skôr by sme sa mali báť toho, ako dnes my, moderní ľudia, reagujeme a budeme reagovať na výroky, ktoré pokladáme za životne dôležité. Preto by som okrem nášho ľudského všemožného pokroku možno konečne uvítal vynález kritického rozumu kompatibilného so všetkými názorovými plaftormami. Myslím, že mnohým by určite pomohol."

MY VŠETCI SME ZAKLIATI V JAZYKU! Ja viem, že Vy si to ešte ani po tejto vete neviete presne predstaviť, čo tým myslím, ale vedzte, že všetko, čo si viete predstaviť je preto, že to viete pomenovať. Jazyk má svoju jedinečnú výhodu možnosti stvorenia myslenia a dorozumievania sa a svoju jedinečnú nevýhodu, možnosti stvorenia bludov a nepochopenia sa. Všetko len preto, že používame rovnaké slová na iné pojmy, rovnaké pojmy na iné situácie, iné prirovnania na rovnaké deje, stavy, tvary. 

Priateľom leziem už podľa všetkého na nervy, lebo som v poslednom čase začal nástojiť (tzv.bazírovať) na správnom vyjadrení a pomenovaní pojmov, lebo vidím, že nás prejav akoby otravoval, či zdržoval v honbe za vyslovením myšlienky. Mám obavy, či si ľudia uvedomujú, že ich myšlienka môže byť stratená, alebo ešte horšie zmenená počas cesty k adresátovi, a nie je to kvôli treniu vzduchu o zvukové vlny. 

V slovenskom jazyku máme predložku "roz-", ktorú veľmi bežne používame, za všetky napríklad v slove "rozbehnúť". Potom máme dvojicu slov, ktoré už začínajú rovnakou slabikou a asi preto nemáme vo zvyku použiť ju v týchto príkladoch, ale považujem ich za priam naliehavé prijať ich do svojho slovníka. Sú to slová "rozmýšľať" a "rozprávať". Odporúčam všetkým, tak ako sa ráno rozhýbu, aby sa aj rozrozmýšľali a následne rozrozprávali, čo sa zároveň aj navzájom podporuje. Správne, sústredené rozrozprávanie sa pomocou slovenských plnovýznamových slov, namiesto moderných prevzatých náprotivkov, spôsobuje hlbšie zamyslenie sa nad preberajúcou sa témou a dáva možnosť k dospeniu k presnejším (ak nie pravdivejším) záverom (alebo aj konklúziám; toto slovo som si napríklad len tipol, že v slovenčine jestvuje, a pozri ho ;).

PRST

Ak ste sa niekedy zamysleli (nepredpokladám, preto Vám to píšem), tak v slovenskej abecede, je ani nie skryté jedno celé plnovýznamové slovo, normálne idúce v rade, žiadne anagramy. ÁNO, je to slovo prst, prosím, ak niekto budete chcieť tvrdiť, že tam chýba Q, tak mi prosím Vás povedzte aspoň jedno slovenské slovo s touto spoluhláskou, okrem mena Quido. ;)

Prsty nás robia Človekom Rozumným, lebo vďaka jeho dôležitosti v predošlom stupni vývoja, v Zručnosti nás oddelil od ostatnej zvieracej ríše a následne rozvinutá jemná motorika nám dala schopnosť JAZYKA, teda priamo-nepriamo písma (svätého)

60 rokov pozadu

Takže písať sme sa už naučili, teraz už len pochopiť o čom sa rozprávame. Čo tým myslím? No jednoducho to, že spoločnosti trvá 60.rokov, kým dokáže pomenovať javy (alebo aj veľmi oblúbené fény...či fenomény? ), ktoré prebiehajú v súčasnosti v spoločnosti. Takže napríklad, nám až teraz dochádzajú presné pomenovania označenia spoločenských zriadení, v ktorých žili naši rodičia (viď. Autoritatívny byrokraticko - stranícky kapitalizmus); "Normalizáciu" budeme musieť určite presnejšie popísať, aby sa pri výuke deti z toho vysomárili a tak. 

Takisto je to s technologickými označeniami, ale nevyhnú sa tomu ani slová, ktoré sú s nami veľmi dlho, len ako ide čas, akoby menili svoj obsah podľa toho koľko vieme o sebe, o svete a čo si myslíme, že vieme.  

"Ty tomu veríš?"

Krásna téma, ktorej sa teraz naplno venujem je slovo "viera" a poznanie za ním. Doslovne s pasiou (ale určite lepšie- záľubou) predkladám ľuďom moje poznatky zo štúdia rôznych odborov fungovania (jednoducho- chodu) sveta. A už len čakám ako taká strakatá, krvilačne ihravá beštia, na dosiahnutie vyvrcholenia ochrannej zábrany zmätenej mysle poslucháča: "Ty tomu veríš", pýtajú sa ma prísne? A ja, z ľahkosťou ufrngšieho vtáčika z drápov mačičky, hovorím:"Ja to študujem, lebo to chcem pochopiť." Lebo pre mňa NEVERIŤ, ZNAMENÁ NEVEDIEŤ. 

Vyvracanie alebo odmietanie

A tu sa dostávam k tejto dôležitej časti, ktorá sa rozmáha svetom ako oheň. Čím viac správ (informácii) denne prijímame, tým viac si myslíme, že sme informovaní, potom "dobre informovaní", potom snáď aj vzdelaní a nakoniec nebodaj aj neomylní/ neprekabátiteľní/ znalí...múdri.........osvietení. A preto, ak sa nám niečo "nepozdáva", vieme ako "na to neskočiť", lebo, veď keby to tak bolo, tak by o tom všetci vedeli...Napríklad taký Faul McCartney, vedeli ste, že Paul zomrel v roku 1966? ;) 

Je veľmi správne neskočiť na neúplné informácie, "nedať sa opiť rožkom", pomocou dôkazov a správnych myšlienkových postupov dedukcie a indukcie vyvrátiť snahy o klamstvo, podvod, nevedomosť. Čo sa ale deje, že ľudia, my nemáme čas sa s každým doťahovať, takže ak sa nám niečo nepozdáva máme právo to odmietnuť. Odmietnuť, že by to mohla byť skutočnosť, či možno až pravda.

Ťažko sa napreduje v oboch prípadoch, keď uveríme každej hovadine, beháme v labyrinte ako oslepená krysa na drogách, ale hrať to na "kritický rozum všetko vyrieši" nás môže nechávať nevedomých ako zadebnené mačiatka na ceste k rieke. Jednoducho, všetko so všetkým súvisí, na každom príbehu je kus pravdy a len suma všetkých pozorovateľov vytvára skutočnosť.

 

Trojica jazykov - slovenčina - maďarčina - nemčina v porovnaní s doplňujúcou angličtinou.

Mám také výnimočné šťastie porovnávať tieto jazyky. Prečo trojica? Lebo navzájom súvisia a susedia a štvrtý, je takým akoby vzdialeným príbuzným, s ktorým to dáva celé zmysel.

paradicsom - paradise - paradajka/ rajčina - Paradeiser 

tea - tea - čaj - Tee

rody - slovenčina/nemčina                 bezrodovosť -maďarčina/angličtina

stavba vety - jadro

stred vety - slovenčina/angličtina       koniec vety - nemčina/maďarčina

skladanie slov - víťazi nemčina/maďarčina. 

Maďarčina používa povestných 20% poľnohospodárskeho slovníka slovenčiny. Je pre mňa úžasné zistenie, že po anglicky plough (vyslov pláu), po maďarsky eke. 

maďarčina má ešte k všetkému aj svoje vybrané slová, ak neviete. Nikto presne nevie, kedy píšu v slove "j" alebo "ly". 

Bratislavský slang je vlastne viedenský. Tak ako bol Prešporok/Pressburgu/Poszón trojjazičný, tak Viedeň stále je, hlavne menami obyvateľov. 

Najkratší divadelný scénár 

Bol som na predstavení Gross und Klein, ktoré je podľa kritika jedno z dvoch najvýznamnejších diel, čo sa otvorenia týka. Začína sa vetou:"Počujete to?", ktorá najlepšie diváka vťahuje bezprostredne do deja, presne ako Shakespearovská veta z Hamleta:"Kto je tam?".

No a tak som sa zamýšlal nad tým, ako by som ja najlepšie otvoril svoju hru, až som na to prišiel a samozrejme musí to byť v mojej ľubozvučnej angličtine, lebo tam majú ten pojem ustálený: "You know; they say? Stop right there, cause do you? Stop right there."

A to je všetko moji drahí čitatelia, tak ako som pri písaní Občianskej neposlušnosti dosiahol métu, prečo som sa rozhodol založiť tento blog, teraz som dosiahol druhú, opísať neopísateľné, napísať o slovách a ich použití. A teraz mi už neostáva nič iné, len sa rozlúčiť tým, ktorý sa stavia do pozície uzurpátora jazyka pre filozofiu, či filozofie pre jazyk? No akokoľvek:

"Whereof one cannot speak, thereof one must be silent."

"Worüber man nicht sprechen kann, darüber muss man schweigen."

"Amiről nem lehet beszélni, arról hallgatni kell."

"O čom sa nedá hovoriť, o tom sa musí mlčať."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?