Nádej 3/3

Autor: Tomas Bily | 24.2.2016 o 20:03 | (upravené 24.2.2016 o 20:18) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  62x

je ako obláčik na nedeľnej oblohe, ktorý sledujú ležiaci ľudia pri vode. Keď sa naň pozeráme dlho, máme pocit, že letí tým smerom, ktorým chceme, keď sa nepozeráme môže sa aj rozplynúť a nič to pre nás neznamená.

Tretie zamyslenie na tému našich vlastností, ktoré nám ovplyvňujú život viac, ako sme ochotní pripustiť.

Keďže nádej zomiera posledná, nemusíme sa o ňu nikdy báť. To ale neznamená, že by sme sa o ňu nemali starať a cielene ju rozvíjať, lebo práve ona nám uľahčuje ten spomínaný vozík uhlia z Hnevu 2/3.

Každý jeden z nás používa nádej pri každej, čo i len jemne rozhodujúcej chvíli v živote, vedome, či podvedome, je to priam vrodená vlastnosť, na rozdiel od predošlých dvoch získaných. Mám pocit, že nádej je ušlachtilejšia ako viera, lebo veriť sa dá aj slepo, ale nádej je vždy vedomá, úprimná a cielená. 

Rozprávanie je navzrušujúcejší spôsob odovzdávania príbehov, lebo nás tá prežitá skúsenosť zapája do svojich nitiek osudu, a my svojím pričinením tie príbehy znovu prežívame a rozvíjame.

Som ekonomický imigrant, či emigrant? Takisto ako ten ostatný pol milión obyvateľov našej krásnej zeme, určite známy, priateľ alebo aspoň rodina každého jedného z nás. A ďaľších niekoľko miliónov z predošlých generácií.  Jednoducho, nežijem v krajine pôvodu, ale neodišiel som z nej z dôvodu núdze...

Nebol som vytlačený ekonomickými imigrantami  prichádzajúcimi z celej krajiny do hlavného mesta (ale väčšinou z Považskej Bystrice ;), ani ich priebojnosťou a usilovnosťou, ale ako odchovaný staromešťan, majúci ihrisko historické centrum, ktoré človek vidí na všetkých dobových fotografiách som nadobudol pocit, že sa musím vydať na cestu za poznaním sveta...takže seba. Možno neskôr ako to zvyknú robiť vysokoškolský študenti, ale určite dôkladnejšie.

Po krátkom, ani nie desaťročí môžem povedať, že mám priateľov od Chile po Nový Zéland, od ryšavých Švajčiarov po kučeravých polo-Rakúšanov, od bláznivých polo-Američanov po normálnych Portugalcov z Cape Verde. Všetko ľudia ako ja, milí usmievaví, usilovní, vážni, skutoční.

Dnes sedím v blízkosti môjho domova, aby som to mal na skok domov. 

Počúvaval som dva príbehy, ktoré mi teraz pamäť pripomína, aby som sa s Vami, moji drahí rovnako skutoční čitatelia, o ne podelil.

Môj otec mal to neštastie a jeho dvaja bratia boli takisto utečenci z vlasti a čo je najhoršie nemožní navrátilci do vlasti, len preto, že by ich za to vláda bola zabila. A tak keď sa chceli vidieť, využili šancu mávať si cez našu krásnu európsku rieku Dunaj, na vzdialenosť cca.300 m na jedinom možnom mieste, pri našej významnej svetovej pamiatke hrade Devín, dokým ich neuvidel službukonajúci vojak hraničnej stráže. Ten nelenil, keďže bol pod hrozbou trestu, pristúpil k mávajúcej dvojici matky a otca a vyzval ich, aby okamžite prestali a nastúpili do pristaveného auta. Môj otec, večný rebel, odmietol. Povedal, že ak ho chce odviesť vojak na vojenskú stanicu, môžu tam aj prechádzkovým tempom odkráčať. Vojak prekvapený nezvyčajným návrhom, "natiahol" samopal a v rozostavení trojuholníka - dvojica a nasledujúci vrchol s "natiahnutým" samopalom dokráčali až na stanicu. Obaja to v tomto prípade prežili.

Môj strýko slúžil v pohraničnej stráži, veľakrát mi rozprával o tom, ako im kúpajúci sa Rakúšania priniesli pivo na slovenský breh Moravy. Raz v zime objavil v priľahlom lese zúfalého muža, nechcel ho zastreliť, tak bol rád, že nemusel.

Dnes sa ľudia opäť boja neviditeľného nebezpečenstva natoľko, že rozprávajú o tom, aby sme zatvorili dvere našej krásnej zeme, lebo iba vnútri sa môžeme cítiť bezpečne. Ale nechcú si priznať, že väčšina násilia sa odohráva doma, za zatvorenými dverami. Akoby si nevšimli, že pocit nebezpečenstva je prezlečený strach a strach je prezlečené zlo. Strachu sa nedá zbaviť zakrytím očí, či zamknutia zámky, alebo siláckymi rečami, či nebodaj zlo-činmi. Iba spoznanie toho pred čím máme strach, ten strach doslovne odparí. 

Čitatelia moji drahí, ja mám tiež brata a nielen jeho, ale to posledné je, aby som si, akokoľvek symbolicky, mohol s ním len kývať cez rieku pod hrozbou zbraní, len preto, že sa bojíme ľudí bez domova, len s nádejou.

Preto je tu nádej, že prvý krát od momentu, čo ľudia v našej, ale nielen našej, krajine cítili NÁDEJ, môžeme nastúpiť do predsedníctva tej ušlachtilej spoločnosti, ktorej sme členom a aj ju pomáhame budovať, ako vyspelý, hrdý, neskazený, otvorený a nielen pripravený, ale aj skutočne schopný vyriešiť veľkú úlohu našej generácie. Nielen chrániť, ale aj skutočne prispievať k rozvoju spoločenstva, lebo všetko zlé je na niečo dobré, či všetko zlé sa na dobré obráti.

Na nádej sa nedá zanevrieť, ale dá sa ju prehliadať! Tak ako opakom Lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť! Nesmieme sa prestať pozerať a pristupovať k svetu, k dňu, k sebe, k druhým s nádejou.

Venované všetkým ľuďom, ktorí nestagnujú, ale migrujú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?